Olomouc očami zbormajsterky a dirigentky Zuzana Bezákovej

Sú momenty, ktoré sa nedajú úplne opísať, dajú sa len prežiť. Náš prvý zájazd, zájazd do Olomouca bol presne taký.

Keď sme sa rozhodli prihlásiť na súťaž v Olomouci, vedela som, že nás čaká výzva. Nie preto, že by sme nechceli uspieť, ale preto, že sme išli konfrontovať sami seba, náš aktuálny zvuk, naše nové spoločné bytie, našu schopnosť byť spolu ako jeden organizmus.

Cesta zboru nikdy nie je len o výsledkoch. Je o skúškach, o dňoch, keď to nejde, o pochybnostiach, o únave po práci či škole. A práve toto všetko si nesiete so sebou na pódium. Každý jeden tón je odrazom tejto cesty.

Na pódiu v Olomouci sme stáli s pokorou, ale aj s obrovskou energiou. Možno sme neboli dokonalí. Možno sme nemali všetko dokonale ospievané, ale mali sme niečo, čo sa nedá naučiť z partitúry. Autenticitu, radosť z hudby a odhodlanie ísť naplno aj napriek našim strachom.

Ako dirigentka som ten moment prežívala intenzívne. Každé gesto, každý nádych, každý pohľad medzi mnou a zborom bol prepojením, ktoré sa nedá nahradiť žiadnou technikou. V takých chvíľach si vždy vravím, stálo to za to. Jediný a pre mňa najkrajší moment bola skladba Sing gently, kedy vzniklo zvláštne prepojenie a dojatie. Skladbu som dirigovala so slzami v očiach a tento moment si chcem pamätať navždy.

Výsledok? Strieborné pásmo.

Pre nás potvrdenie, že sme na správnej ceste. Že to, čo robíme, má zmysel. Že aj keď sa porovnávame s výnimočnými zbormi, máme svoje miesto a svoj hlas.

Ja som odišla z Olomouca s veľkou vďačnosťou. Za každý jeden hlas v zbore. Za odvahu ísť na pódium. Za emóciu, ktorú sme si dovolili ukázať. Za prekážky, ktoré sme spolu prekonali.

A zároveň s vedomím, že toto je len začiatok.

Naša cesta za prvou medailou v ére novej dirigentky sa uskutočnila vďaka Fondu na podporu umenia.